26.mája sa cez našu dedinu prehnali cyklistické preteky Orlen Nation Grand Prix. Ako správni fanúšikovia, aj my sme netrpezlivo očakávali pelotón a fandili do bezvedomia. Fandili sme dodávkam, bicyklom, motorkám, nákladiakom, kuriérom a samozrejme policajtom. Fandili sme aj ujovi s fúrikom, veď nejaká spravodlivosť na svete musí byť. Pani učiteľky nevychádzali z údivu komu všetkému sa fandiť dá.

Keď sa prihnal samotný pelotón boli sme z fandenia už dosť unavení, ale fandili sme ďalej.

A potom to prišlo......

 

 

No a tak vlastne vyšlo najavo, že vyhrala naša pani školníčka. S úsmevom sa prizerala, ako ju všetci pretekári nedobehli. Sme na ňu veľmi hrdí, ani sme netušili akú máme medzi sebou športovkyňu. Vôbec nám nevadí, ak to nezaregistrovali organizátori pretekov, pre nás je hviezda.

 

Ak budete náhodou niečo potrebovať, viete na koho sa máte obrátiť... určite doporučujeme, boli sme s ním veľmi spokojní celé štyri roky.

 

 

 

 

 

... živé divadlo. Naši kamoši v sieťke nám predvádzajú svoje motýlie akrobacie. Motýle sú s nami nepretržite, ale vždy ráno prídeme najprv k sieťke zistiť čo je nové. A máme aj skalných pozorovateľov, ktorí vydžia pri sieťke veľmi, veľmi dlho čím ašpirujú na titul "inžinier motýlich vied".

 

 

 

Musíme uznať, že naše deti nám robia radosť. Skutočne im záleží na tom, aby sa všetci správali ekologicky a šetrili prírodu. Víkendový silný vietor nám na dvore narobil veľký neporiadok, všade boli listy a konáre. Nevadí, lebo... Veliteľ posádky - ľavý naskakovač Alex spolu s pravým naskakovačom  Erikom dnes prišli pre bioodpad. Samozrejme najprv si ho pekne naložili a potom úderom dali pokyn šoférovi, že sa môže pohnúť. Veľmi pekne im ďakujeme a berme si z nich príklad.

 

 

 

 

Viete ako zavýja vĺčko? Nie? Takto...

 

 

Kto hádanku uhádne, získava túto skvelú fotografiu.

Ahojte, naše zlepšováky sa týkajú hier, ktoré sa hrávame my aj všetci naši kamoši od nepamäti. Tým samozrejme nechceme tvrdiť,  že schovka, alebo naháňačka alebo slepá baba sú nejaké vykopávky, ale predsa, vývoj ide dopredu. Dovolíme si Vám preto ponúknuť niekoľko super bombových hier, ktoré sme vymysleli na školskom dvore.

1. Hra Pečený robot spočíva v tom, koľkokrát dokážete opakovať cyklus – vyliezť do domčeka – šmyknúť sa – obehnúť domček – a znova dookola. Musíte pritom bežať a do nemoty opakovať „pečený robot, pečený robot...“. Vyhráva ten, kto to vydrží najdlhšie a verte tomu, máme čo robiť.
2. Druhá hra, ktorú si dovolíme ponúknuť sa volá Horor. Kto ju chce hrať musí zatvoriť oči, predpažiť ruky a kráčať dopredu kade ľahšie, pritom musí kričať „je tady horor, je tady horor...“. Doteraz nevieme čo to má akože byť, ale jednoznačne to funguje. Len čo začujeme ten pokrik, bežíme ako bez zmyslov hocikam.

Ako sme spozorovali, pani učiteľky už našimi zlepšovákmi také nadšené nie sú. Považujú tieto hry za adrenalínové a vysoko návykové. Musíme ich trochu povzbudiť. Veríme, že pochopia pravý zmysel zábavy, uvolnia sa a budú vykrikovať s nami.

P.S. Prosíme Vás, ak náhodou pôjdete okolo a začujete ako pani učiteľky behajú a vykrikujú  „pečený robot“ alebo „je tady horor“, nemajte im to za zlé, konečne sa odviazali.

Dnes, 6.4.2018 sme zažili ozajstné prekvapenie. Čakali sme ujov fotografov so žltým prekvapením. Dni predtým deti tipovali, čo môže byť to žlté prekvapenie -
slniečko, slnečnica, žlté kvietky..., dokonca aj Sofinkina mamka tipovala že mimoni. Keď ujovia zavesili pozadie všetci sme zistili, že prekvapenie sa prefarbilo na modro. Aha ho, páči sa Vám? Nám sa páčilo veľmi.

 

 

Samé fajné dobroty na tanieroch máme,

keď sa dobre vybeháme, tak sa napráskame.

Varí teta kuchárka od výmyslu sveta,

nechce tu mať v jedálni žiadne hladné dieťa.

Keď sa veľmi nudí, tak vymyslí novú,

ku knedli a mäsku, šťavu banánovú.

 

"Pani učiteľka, ja som niekde stratil moje okuliarky, pomôžete mi ich nájsť?"

 

V stredu sme dostali super nápad, že sa ideme hrať na schovku. Keď pani učiteľka žmúrila a začala počítať 1, 2, 3, ... v triede bolo počuť taký krik a dupot, že sa až hory zelenali, ale  deti správne usúdili, že pani učiteľka je hluchá a slepá. ...8, 9, 10, skrytý-neskrytý idem. A nastalo hrobové ticho.

Keďže spomínaná pani učiteľka bola naozaj hluchá a slepá, nemohla ani v triede, ani vonku nikoho nájsť. Vzala si teda na pomoc fotoaparát a pokúsila sa deti nájsť aspoň na fotke. Bol to teda riadny výkon. Mnohí respondenti aby neboli odhalení, použili záškodnícke triky a snažili sa ju všemožne zmiasť. Aby ste si to vedeli predstaviť, uvádzame niekoľko príkladov:

• usúdili, že v jednote je sila (čo najviac sa ich vtesnalo do jednej skrýše, lebo tak sú neodhaliteľní)
• ďalší si povedali, že v temnote je sila

• verili, že pod lampou je najväčšia tma

• mysleli si, že keď vyslovia čarovnú formulku sú neviditeľní (a naozaj sú)

• zistili, že zmenšovacie zaklínadlo nefunguje, lebo v tomto byte už miesto na skrývanie nie je (nasťahoval sa tam skaderuka-skadenoha, teda iba skadenoha slimáčisko)

• niektorí sa úplne vyparili

• iní našli báječnú skrýšu ale nevydržali tam, lebo ich štípali mravce

• a jeden si zaslúži Nobelovu cenu za najkreatívnejší úkryt (aj keď lepšie by bolo označiť to ako „pobyt“, lebo nechcel ani vyliezť, ale nakoniec sme ho presvedčili)

• no a nakoniec niektorí už toho mali dosť a šli radšej žmúriť.

Posledný májový deň bol pre nás tak trošku rozlúčkový, ale nikto nebol naozaj smutný. Z úplne maličkých húseničiek nám pred očami vyrástli riadne húsenice – vôbec sme sa o ne nemuseli starať, boli veľmi šikovné a postarali sa o seba samé. Z veľkých húseníc sa stali nehybné kukly. Trpezlivo sme čakali až kým sa nevyliahla na svet prvá babôčka a s ňou aj jej ostatní štyria kamaráti. Motýle sa však o seba už samé nepostarali, kŕmili sme ich nakrájaným jabĺčkom a sladkým cukrovým sirupom. Boli s nami 5 dní a keďže bolo vonku nádherné počasie rozhodli sme sa, že nastal deň rozlúčky. Veď ani my by sme nechceli prežiť svoj život v sieťke. Ani teta kuchárka nevydržala dnu, nechala hrnce hrncami a prišla sa rozlúčiť. Otvorili sme sieťku a motýliky prvýkrát vyleteli do sveta. Veľmi sa im nechcelo, stále lietali okolo nás, sadali k nám na trávičku a my sme ich pozorovali a pomaly behali za nimi. Bola to veľmi veselá rozlúčka.

 

Konečne. Je super, že môžeme behať len tak v mikine a bez čiapky. Našli sme už podbeľ a na našom dvore kvitnú fialky, ktoré nám nechcú dať pokoj a samé skáču do ruky. Na vychádzke sme stretli ovečky, ktoré sa parádili svojim čerstvým, len jednodňovým jahniatkom. V hniezde na štvrtom poschodí sme začuli svorný rozhovor pána Bociana a pani Bocianovej. O čom asi? Možno o tom ako im chutia tohtoročné žabky a rybky, alebo o tom čo zažili počas priamej linky Afrika – Betlanovce, alebo že by o tom, koľko chce pani Bocianová zniesť vajíčok? Je to tak, od rána do večera klepocú zobákmi a tešia sa na svoje krásne biele vajíčka. Ozaj, viete čo by sa stalo keby pani Bocianová sedela na čokoládových vajíčkach? Naše deti to už dávno vyriešili, vyliahli by sa predsa veľkonočné zajace.                

  

 

Dnes sme boli v knižkovej chalúpke. V knižkovej preto, lebo celé steny chalúpky boli zo samých knižiek /tak isto ako v perníkovej chalúpke sú z perníka/. Býva tam usmievavá teta Knižková, ktorá všetky knihy pozná a hneď ich aj nájde. Knihy sme našli aj my a pekne sme ich prevetrali aj poťažkali, našli sme rozprávkové, dinosaurové, princeznové, deduškové, slonové, slimákové, ťažké, ľahké......

Teta Knižková bola veľmi milá, lebo nás pozvala na oslavu sviatku kníh, ktorý bude v miestnej knižnici 25.3.2017 pre všetky deti.

MILÍ KAMARÁTI, ZBAĽTE RODIČOV ALEBO SÚRODENCOV A PRÍĎTE, KNIŽKY SA VÁS UŽ NEVEDIA DOČKAŤ!!!

 

 

 

Srdečne Ťa zdravíme. Naše deti Ti ďakujú, že si bol taký dobrý a že si k nám do kultúrneho domu na Mikuláša neprišiel. Veľmi nás to potešilo. Pri vystúpení sme sa aj tak trochu zamotali, lebo nám chýbali niektorí naši kamaráti, ale keby si tam bol, určite sa zamotáme ešte viac. Ale aj "zamotať sa" treba vedieť, tak to je jasné.

   Alex L. povedal, že asi sú v našej škôlke samé dobré deti /a myslel to celkom vážne/.

   Paťko P. Ti milý čert odkazuje, že on Ťa má veľmi rád za to, že si neprišiel /to je dobré srdce/. 

   Leuša Ti odkazuje, že Ťa má rada a budete kamaráti /lebo ona sa nebojí ani čerta/.

   Erik sa vyjadril, že máš ostať tam kde si, lebo sa Ťa bojí /no a čo/.

   Ostatní sa k tomu odmietli vyjadriť.

 

           S pozdravom nie Tvoji škôlkari

 

 

 

 

Keďže dnešok bol pre niektoré deti posledný deň v materskej škole, viedli sme vážny rozhovor. Pýtali sme sa našich predškolákov čím budú,  keď vyrastú:

• Benjamín s Oliverom V. majú naplánovanú športovú kariéru, chcú byť futbalistami /budeme im držať prsty, aby zvládli náročný tréning v duchu ako neprekopnúť loptu za plot, na tenisový kurt alebo do jarku/,
• Oliver L. povedal, že on bude jedine automechanikom po Tomášovi, lebo už teraz opravuje /nevyjadril sa však či rozmontováva alebo zmontováva/,
• Kajka nezaváhala ani sekundu, vidno, že to má dobre premyslené, povedala, že ona chce lakovať nechty, alebo pracovať tam kde je zlato /asi baňa alebo klenotníctvo/.

No a aby reč nestála Oliver L. sa opýtal pani učiteliek, čo budú robiť ony po absolvovaní materskej školy /ako sa vyjadril, myslel dôchodok/. Keďže sa nedočkal uspokojivej a jednoznačnej odpovede, navrhol riešenie: „Vy potom môžete pracovať na polícii, lebo aj tak ste tu stále riešili nejaké PRÍPADY.“

Len intuitívne sa vieme dovtípiť, aké PRÍPADY mal asi na mysli, ale aj tak oceňujeme skvelý nápad. Popremýšľame...

 

Berte nás vážne

Všetci dobre vieme, že naše deti sú veľmi milé, šikovné a inteligentné, ale oni majú niekedy asi pocit, že ich neberieme dosť vážne. Apelujeme na Vás – polepšite sa!

Minule vošla do triedy teta Marta a spýtala sa: “Koľko vás je, zlatíčka?“ To však Erik nemohol pripustiť. Hrdo sa pred ňu postavil s rukami vbok a vytmavil jej to: „Teta, my nie sme zlatíčka, my sme deti!!!“ 

 

 

 

 

Ráno vstanem hopsa-hejsa,

do pol pása umyjem sa.

Vyčistím si všetky zuby,

lebo kaz, ten zuby ľúbi.

Účes stihnem celkom hravo:

„Vlasy, bežte vpravo- vľavo!“   

 

Prosíme Vás, milé deti, nezabudnite sa aj vy poriadne pohrebeňovať, tak ako náš Paťko P., lebo jeho mamka vždy ráno hrebeňuje.

 

 

V utorok, 9.2.2016 do materskej školy neprišli deti ale tri mačičky, dve víly, niekoľko urodzených princezien, neodolateľný strašiak, silný karatista, milý levík, neohrozený kovboj, pán policajt a dokonca pirát z Karibiku. Vďaka týmto VIP-hosťom bola u nás riadna hara-vara. Hostia si zatancovali, zamaškrtili a bolo nám spolu veselo. Tesne pred obedom náhle odišli. Škoda, v ich spoločnosti sme sa cítili veľmi príjemne a zábavne. No nakoniec sme sa aj tak potešili. Prečo? Lebo sa nám zase vrátili naše staré, zlaté deti.